Story. [2]

21. května 2013 v 16:44 | Posted by : Sallie* |  Other
I keď som nemala veľa ohlasov o zujímavosti tohto príbehu, v písaní som pokračovala :) predsa len, cvičiť treba aby nastal nejaký ten úspech.



"Poď si niekam sadnúť .. prosím .. " povedala, zo všetkých síl sa snažiac potláčať slzy. Kým som stihla zareagovať, mama už sedela na najbližšej lavičke a ja som si šla sadnúť k nej. Moja mama mala silnú povahu no akosi som tušila, že aj navzdory našim vzťahom budem ja tá, ktorá ju bude utešovať. Chytila mi ruku a vyslovila to. Slová, ktoré mi zmenili život. Slová, ktoré ma nenechali spávať. Najhoršie slová života.
"Teddy má rakovinu. Ostávajú mu dva roky života." vyslovila, dlho ťahajúc slová. Zvon dobil. Mama plakala, ja som ju objala a plakala som tiež. Takto sme ostali 5 minút, až kým som sa neprebrala. Nebudem tá, ktorá padne do depresií a bude plakať. Nič to nepomôže.
"Mami, vie to tom Natt ?" spýtala som sa. Natt bola Teddyho priateľka. Milovala ho viac než seba a ak sa toto dozvie .. nedopadne to dobre. Mama neodpovedala a ďalej plakala. Stratila som nervy. "Mama ! Koľko to viete ? Kedy ste sa mi chystali to povedať ? Hm ? Je to môj brat, jediný kamarát, jediný človek čo ma má rád, jediný, kto so mnou za celý deň prehovorí .." už som nevládala ani ja, vytiahla mamu za ruku a zakývala na prichádzajúci taxík.

Ak vám to mám povedať, poviem vám to. Teddyho som brala vlastne ako najlepšieho kamoša. Všetko som mu mohla povedať a nesmial by sa mi. Bolo mu jedno ako vyzerám, i keď on bol riadny fešák. Vlastne som ho mala rada a on mal rád mňa. Viem, že to nie divne, no dokonca som mu verila viac ako komukoľvek inému. Neviem, ako to bude keď ho stratím a čo bude potom. No vzchopila som sa a povedala som si, že pre neho spravím všetko na svete aby si užil posledné 2 roky svojho života naplno.

Hneď ako som vkročila do domu - vlastne v ňom nič nebolo - utekala som do Tedovej izby. Nič. Prázdno. Otvorila som skrine, no ani tam nič nebolo. Vbehla som do svojej izby, no aj tá bola prázdna. Takto som prebehla všetky, no dopracovala som sa len k jednému. Zakričala som na matku čo stále stále predo dvermi a nevinným hláskom som sa spýtala. "Deje sa ešte niečo iné o čom neviem?" bolo mi jasné, že sa sťahujeme, no nemohlo to byť len tak. A vlastne mi to bolo jedno, čím skorej odtiaľto vypadneme, tým lepšie.

"Sťahujeme sa preč. Bude to naše bydlisko, kým .." vedela som, prečo to nedopovedala. Sama si to nechcela dopustiť. Myslím, že bola v tom že je to trest zato ako ho nemala rada a ako mu nič nedovolila. "A čo veci ?"

"Sú na ceste tam. Ocko s Teddym čakajú na letisku, ide tu už len o teba. Tak poď." chytila ma za ruku. Bolo to prvý krát čo ku mne mama hovorila hlasom láskavej matky. A vedela som, že tieto dva roky, hoci sa blížia ku koncu plnému smútku, budú predsa nakoniec len šťastné. A to som vlastne ani netušila, koľké problémy a šťastia ma počas tých rokov postihnú.
 


Komentáře

1 allm allm | Web | 22. května 2013 v 19:18 | Reagovat

Má to úžasný dej :) teším sa na pokračovanie.....hádam si Teddy tie posledné roky užije :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.